Rekviem...

Prestala som čítať... Prestala som písať... Prestala som sa vzdelávať... Prestala som hrať... Prestala som milovať... Moji priatelia stratili hodnotu, prestala som si ich vážiť... Je ťažké povedať: prečo... Kedy nastal ten zlom? Keď som začala s prácou?? Keď sa naši rozviedli?? Keď, keď, keď... Je čas vstať a konečne vyjsť z tej diery, v ktorej som sa ocitla... Verte či neverte, bola to diera... A je čas pre mňa, aby som si to priznala... Pretože ja mám fantastickú vlastnosť klamať samu seba. Viete, uvedomila som si jednu vec. Keď som padala, pred očami mala tmu a v hlave mi hučalo, akoby som bola uprostred vodopádu, jediná vec, ktorá bola podstatná, bola vôľa... Moja vôľa... Vôľa žiť. Môžete si myslieť, že vám chýba, môžete tomu uveriť, môžete... môžete ležať na zemi a čakať na svoj koniec... Ale. Bola tam. Kŕčovitá... Ako moja ruka, keď sa dotkla kľučky a snažila sa stisnúť ju... Ako moje telo, ktoré sa plazilo po dlážke napriek tomu, že srdce takmer prestalo biť. Bolo to fakt zlé... Veľmi... Ale prežila som to... Teraz sa dištancujem. Od starých zvykov, od partie, od všetkého.. Som tu len ja, a som tu preto, aby som sa očistila. Nielen fyzicky, ale najmä duševne... a psychicky. Občas sa pýtam, či bolo potrebné, aby to zašlo až tak ďaleko.. Bolo. Som sprostá! Som proste taká... Som človek. V mojom živote naozaj nastal okamih, v ktorom som Boha prosila o pomoc. A on mi ju ponúkol... Stále mi ju ponúka. Stačí len natiahnuť ruku a vziať si ju. Teraz už viem, že ju chcem. A chcem byť čistá... A chcem písať :))