Rekviem...

Predtým, ako skončím deň, poviem len, pamätaj... Ty si jediný a pravý, navždy vyvolený, ty... ty... Ja a čierny drak, ktorý napáda vrak, vrhá sa do útrob aby zasýtil hlad, zatvorí diery v mojich žilách.. Ako nočná víla splní želania... Aby rany zmyla, bolesť ukryla; ako svätá kurwa - zosmilnila. Nikdy som nemyslela, že ti spôsobím zúfalstvo, trúfalo v podchode s dušou na odchode, nikdy som nemyslela, že mi spôsobíš zúfalstvo... Čo ma to stálo vydržať s kráľom, nebolo to málo,ale ty si chcel viac a teraz predtým než skončím svoj deň, pamätaj... len ty. Teraz sa musím vzdať a odovzdať slobodu. Semiačko skazy padlo na pôdu, ručí za úrodu, ručí za prázdnotu. Teraz musím odísť, ukončiť bolesť, s tebou sa rozísť, pretrhnúť reťaze, uniknúť z klietky, uniknúť bolesti v náručí šlapky. Podaj mi lieky a vráť sa do vraku, prejav tú námahu, podľahni útlaku. Teraz sa budem hanbiť a ukrývať, nemôžem sa na teba už nikdy viac spoliehať.. Vieš že duša bolí ak v nej pramení strach, ak ju zničí vrah... Ty si môj vrah... Keď sa biele zlato rozlieva po tele, snívam o tebe môj jemný kráľ, môj krásny priateľ. Možno ťa raz nájdem znovu, ukrytého v liehu, pripitého trochu z červenej krvi... Tvoja bolesť tak veľmi bolí! Uhnila mi duša, telo mám vlčie.. Moje modré srdce napriek tomu tlčie, slabo a oddane, podáva ruku... podáva záchrane. Červené reťaze a pocit beztiaže a úzka ničota; môj kráľ ma rozviaže, hrdzavú myseľ zlatom mi pomaže a pôjde ďalej...