Rekviem...

Vždy, keď si myslím, že dnes bude pekne, zomriem... Už ma to neprekvapuje, zvykla som si. Ale stále to bolí. Nie telesne. Nie je to bolesť fyzická... Bolí to duševne. Ubíja ma to. Nikdy som si nemyslela, že môžem umrieť viackrát. A pritom som umrela už vyše stokrát. Stále ma to zaráža. V jednom okamihu vám je úžasne, a v ďalšom vami prechádza mráz. Zdrvujúci pocit, keď vám ničota behá po tele a ochromuje vaše mozgové bunky... Pohľad sa vám zakalí, nevidíte nič, len ako vietor prestal fúkať a tráva je zrazu neuveriteľne nehybná...Ako vy. Ako ja. Uprene civíte na tú prazdnu bezhybnosť a viete, že to prišlo, že ste umreli... Netrvá to dlho. Možno je to minúta, ale vy máte pocit, že v tej prázdnote skončí celý váš život. A je vám dobre. Nič vás nebolí, nič netrápi, nikto nie je dôležitý, nič nie je podstatné... V tej minúte je celý život a nemá ani takú cenu, aby sa preň pohol vietor... Napriek tomu, aké je to oslobodzujúce, je šok, keď zistíte, že sa to stalo. Každá predstava o prázdnote života vás vyčerpáva, unavuje, poznačuje... starnete. Umierate v jednej myšlienke, aby ste sa mohli zrodit v druhej...